Po náročnom dni mám namierené do obľúbenej pivnej záhrady v Dunajskej Strede. V slúchadlách mám nastavené naše žitnoostrovksé rádio, kde sa analyzuje a hodnotí letná kulturálna ponuka nášho regiónu. Z toľkých dobrých programov sa asi ťažko vyberalo. Ale vážne. V našom kultúrnom živote sa nachádzajú všetky hudobné druhy odhliadnuc od opery. Avšak výstavy tiež ponúkajú bohatú zábavu pre milovníkov rôznych umeleckých žánrov.
Už len jedna ulica ma oddeľuje od mojej hlavnej „destinácie“, keď si všimnem jeden sympatický, dôchodcovský manželský pár kráčajúci oproti pekne vedľa seba na chodníku. Vidno, že sa nikam neponáhľajú, užívajú si čerstvý vzduch a príjemné počasie. Keď prejdeme vedľa seba, oslovia ma, po česky, ako to najavo vyšlo po tom, ako som slúchadlá zložil. Úsmevom na tvári sa zaujímajú, kde by mohli kúpiť väčšie množstvo domácich paprík, či paradajok, totiž už roky chodia k nám na dovolenku, ale čoraz menej domácich zelenín sa dá zohnať a oni nechcú zavariť cudzie zeleniny alebo z takých pripraviť lečo.
Úprimne povedené, prekvapila ma takáto otázka, ba aj to, že na to neviem odpovedať. Ja, ako dieťa, ktoré sa medzi fóliovými stanmi hralo na Indiánov a potom na bratislavskej Miletičovej ulici predávalo ozajstné žitnoostrovksé zeleniny a ovocie, bohužiaľ už ako dospelý nepozná nikoho takého v blízkom okolí. Na to tento pár mi kládol ďalšiu rozumnú otázku, prečo sa už Žitnoostrovčania nevenujú pestovaniu zelenín a ovocí, keď ono ja také zamatové a turistov ako aj ich neťahá sem len termálna voda a slnečné lúče, ale aj tie príchute. Chcelo to podrobnejšiu odpoveď
Potom mi ujo porozprával jeden milý príbeh. Ako vojak v 70-tých rokoch sa stretol s jedným mladým mužom zo Žitného ostrova (kto odvtedy už žije v Amerike so synom), komu vďačí za tie nezabudnuteľné žitnoostrovské príchute. Ujo sa v tých časoch raz pri odchode z kasární ponáhľal za svoju milovanú, keď jeho kolega dal do ruky jednu veľkú krabicujahôd. Aj teraz po 50 rokoch si pamätajú ako to spoločne jedli (aj jeho manželka-ukazuje na ňu vedľa neho) na tú úúžasnú chuť. Obaja sa rozosmiali. Aj ja. Bolo to naozaj vzácne počuť, že aké rozhodujúce bolo kedysi to naše domáce. Neskôr celý večer sa moje myšlienky točili okolo toho, že prečo už nemáme toľko doma pestovaných zelenín, prečo nakrájame marockú papriku, k tomu španielsku rajčinu a dáme na to celé s fipronillom kontaminované vajíčko z dovozu…Prečo sa robí takto lečo v roku 2017?
